Buď chvíľu vážny, chvíľu ma počúvaj, chvíľu buď so mnou. Sám. Bez zástupu kamarátov, kamaratiek, sám so sebou. A so mnou samozrejme. Vezmi si na cestu len svoje strnisko a zabal si k nemu do batôžka ešte prosím aj ten výraz smutného medveďa. Potom sa posaď ku mne, tvár sa chladne a buď ticho. Chvíľu. Vieš čo to je? Moment. Sladký čas mlčania. Ja zatiaľ budem fascinovane zisťovať príčinu toho sladkého nič(u) a a prstom ti chodiť po brade. Zanechám ti na nej stopy? Nie. Ani moje brušká nie sú počmárané tvojim strniskom. Pritisnem ti líce na tvár. Dám ti jemný bozk, potom zmohutnie a na mojom líci zacítim jemné šteklenie. Silnie a silnie. Chcem si z toho čarovného kúska času niečo odniesť. Moje škrabance na tvári. Vyry mi do tváre svoje meno, tento deň, tento dátum. Nech aj o päťtisic rokov cítim tvoju tvár. Opantaj ma svojim pohľadom.
Nenávidím tvoj smiech. Keď ti to poviem, buď ku mne zlý, nech ťa prosím na kolenách. Povedz mi do tváre, že som zlá, hnusná, namyslená, mamonárka, že si ťa nezaslúžim. Pošli ma do čerta. Je teba pošlem do kelu. Ty mňa do .... . A vtedy mi dovoľ mi nech na teba nakričím a nech mi slzy stekajú po tvári. Nech stekajú aj tebe. Potom ma odprosíš. Ja teba tiež. Už nebudem potrebovať hrať svoje roly. Moje vášnivé výstupy. Už zrazu to nebude to hlavné.
Nenechaj ma v tom samú.
Utopme sa spolu v slanom mori. Lebo... mi na tebe záleží.