Strašne mi chýbaš. Áno viem, že strašne je nespisovné, ale myslím si, že slovo veľmi nevystihuje tú silu, ten pocit. Naozaj, strašne moc. Vieš, občas by som si k tebe rada zašla na kávu. Alebo na čaj z „popoluškového“ hrnčeka. V tej miniatúrnej kuchyni by si pri mne sedela a snáď by sa mi podarilo vytvoriť ti nejakú tú ďalšiu vrásku z úsmevu.
Strašne moc mi chýbajú tvoje ruky. Boli také jedinečné. Také jemné a dokonale babkovské. Také, že som sa do nich mohla schovať, keď pršalo a objaviť sa až keď vyšlo slnko. Chlácholili ma. Bol v nich pokoj a kľud. A cítila som z nich tú nekonečnú lásku.
Keby som vedela, že nám zostáva tak málo času... nechala by som hračky hračkami, kamarátov kamarátmi a išla by som sa ti schúliť celá do dlaní. Alebo vlastne ty mne. Chradla si. Ale tvoje oči nikdy neprestali vyžarovať tú dobrotu.
Chcela by som mať tvoje srdce, lebo ono ľúbilo celý svet. Chcela by som byť ako ty. V deň keď si zomrela môj anjel dostal posilu.
Ja to viem, babi.
